Tradície

Tradície, ako kultúrne dedičstvo našich predkov nás učia, kde sú naše korene, z akých hodnôt vyrastali a čo pre nás znamenajú dnes.

Obdivujeme remeselnú zručnosť krasocit a vkus našich predkov a zároveň jednoduchosť, dômyselnosť a pragmatickosť súvisiacu s poznaním ako efektívne a kultivovane (pre)žiť v súlade s prírodou aj sociálnym okolím. Čo najviac sa inšpirujeme poznaním, ktoré vznikalo pozorovaním javov a dejov v prírode.

Zameriavame sa na  revitalizáciu pôvodnej architektúry z dôrazom na originalitu, historicko -kultúrny ráz a krajinu. Chceme poukázať na zdravý sedliacky rozum, múdrosť a praktickosť udržateľného životného štýlu našich predkov, ktorý sa postupne a prirodzene vyvíjal celé tisícročia, avšak neuveriteľne zmenil a takmer vytratil za posledných 100 rokov.

Hodnoty a životný štýl modernej doby sa často priečia zdravému sedliackemu rozumu, používame materiály aj potraviny  ktoré ničia naše zdravie aj prírodné prostredie a je nám akoby jedno čo po nás zostane.

artkruh_tradicie_svarga
artkruh_tradicie_dom

Tradičný sedliacky dom s čiernou kuchyňou v sebe nesie posolstvo ducha „starých čias“ a k tým, ktorým nie je ľahostajná naša budúcnosť a sú ochotný načúvať stále prehovára.

Pôvodnú architektúru a stavebné materiály (kameň, hlina, dubové drevo) sa tu podarilo zachovať takmer v nezmenenej podobe do dnešných čias.

Od roku 2016 je tento sedliacky dom zapísaný ako kultúrna pamiatka. Je živou dokumentáciou starších vývinových období, kde sa v ľudovej stavebnej kultúre prejavovala výrazná závislosť od daností prírodného prostredia.

V oblasti Hontu sa to odrazilo vo využívaní viacerých druhov stavebných materiálov, akými sú drevo, prútie, kameň, slama alebo aj stavby vyhĺbované do skalných masívov. Do dnešných dní sa v oblasti Hontu nachádza množstvo ľudových domov, ktoré v sebe nesú cenné svedectvo z minulých čias. Kvôli ich technickému stavu, alebo „moderným“ požiadavkám novodobých majiteľov sú príliš často odsúdené k zániku.

Sedliacky dom má byť zároveň praktickou ukážkou a inšpiráciou pre nových majiteľov tradičných domov – často chalupárov, ako takéto staré domy rekonštruovať, aby sa nestratil ich vidiecky charakter, zostali zdravé pre život a zároveň boli praktické pre potreby súčasného človeka. Chceme tu hmatateľne poukázať na mnohé výhody z minulosti z ktorých by sme mohli a myslíme si, že aj mali čerpať v dnešnej dobe.

 Zároveň je pre nás  dôležité, aby múzeum – sedliacky dom nebolo zakonzervovaným “mauzóleom“ niekde v minulosti, kde už veci a úžitkové predmety dávno prestali slúžiť svojmu účelu a nesmieme sa ich ani dotknúť. Práve naopak, vytvárame tu  živý priestor, kde si človek návštevník môže všetko na vlastnej koži vyskúšať, zažiť alebo ochutnať. To čo je pre nás dnes archaické bol niekedy moderné. Originalita nášho múzea spočíva práve v tom, že je živým svedectvom toho ako sa dá archaická minulosť  a moderná súčasnosťou harmonicky prepájať

Na dvore sme postavili tradičnú pec na pečenie chleba. Zápach (či vôňa) dymu  dokáže oživiť ducha starých čias. Otvorený oheň v kuchyni pod hrncom či kotlíkom už dnes vidíme hádam iba v rozprávkach. Aj keď možno nevieme presne vysvetliť prečo, nápoje a pokrmy z „živého ohňa“ chutia proste ináč.

Výnimočným prvkom sedliackeho domu je aj masívny kamenný portál pri vchode do izby s vytesaným ornamentom v tvare svargy – slovanského symbolu slnka.

V knihe Jozefa Labudu „Sitniansky rytier“ sa píše, že tento dom často navštevoval aj Andrej Kmeť, keďže v ňom svojho času býval jeho asistent J. Zábojník. Takto môžeme naviazať a ďalej rozvíjať posolstvo Andreja Kmeťa a zároveň tu vzniká výhodné prepojenie s už existujúcim prenčovským múzeom – s izbou Andreja Kmeťa. V bezprostrednej blízkosti sa nachádza aj súsošie z roku 1821 z motívom uhorského kráľa Štefana dávajúceho uhorskú korunu do ochrany Panne Márii s Ježišom na rukách.

artkruh_tradicie_pecenie-chleba_2